Aktuality

09.07.2013

Sella Ronda Hero 2013, alebo ako sme si v Dolomitoch rundu dali....

Nápad isť na Sellu vznikol v „bláznivej“ hlave môjho kamaráta – suseda Adama. V sobotu 14.júla 2012 po dojazde Salzkammerguttrophy.... mi hovorí: „budúci rok dáme Sellu 84 KM a aj Salzku 120 KM“. Hovorím mu že jasné že dáme, no vôbec tomu neverím. Je to aj tak ešte strašne ďaleko! Zisťujem SELLA RONDA HERO je náročný MTB maratón v Dolomitoch, známy svojím obrovským prevýšením na relatívne krátkej vzdialenosti – „len“ 84 km. V lete odjazdíme ešte klasické BA maratóny (Stupava a Železka) a bike strčím do pivnice nech si oddýchne, veď som v tejto sezóne odjazdil až 3 maratóny.

Vôbec tú Sella Rondu neberiem vážne, až kým mi Adam koncom septembra nepripomenie, že aby som nezabudol že v júni 2013 ideme do Talianska!!!  Len pre istotu aby som niečo nezanedbal oslovujem Števa Čuvalu, či by mi neporadil ako si počas zimy ako tak udržať moju „trénovanosť“, ktorú som nadobudol počas uplynulej sezóny. Neočakávam žiadne zázraky, trénovaniu na biku som sa nikdy nevenoval, len som sa vozil po lese, prípadne po hrádzi s cyklovozíkom, v ktorom som rozvážal svojho sparinga – vtedy 2 ročného syna Maxa. Moja predstava je, že mi Števo odporučí nejaké behanie 1-2x do týždňa, a k tomu ak sa bude dať, tak nejakých pár km na ceste na biku cez víkend. Kto však pozná Števa tak asi tuší ako to dopadlo....

Prichádza športová anamnéza a nejaké testy. Dostávam plán na nasledujúce týždne, pozostávajúci z plávania, behu a bicyklovania. V pláne mám 6-7 tréningov týždenne, čo je teda poriadna nálož na to, čo som vlastne od Števa pôvodne chcel. A to ani nehovorím o obsahu daných tréningov!!! Keď prvýkrát čítam tréningový plán tak len vypleštím oči, lebo aspoň polovici obsahu tréningov ani nerozumiem J.

Dňa 25.novembra 2012 o 00:00 konečne spustia prihlasovanie na HERO 2013 a susedko Adam si dá záležať aby mi to hneď 26.10. ráno pripomenul. Musíme sa totiž zaregistrovať a zaplatiť štartovné čím skôr, lebo kvóta 3013 účastníkov sa zvykne na tomto maratóne naplniť veľmi skoro. Takže sa registrujem a platím štartovné hneď v ten deň. Asi o 2 týždne je kapacita preteku ozaj naplnená a už sa nedá prihlásiť. Ufff, tak sme to stihli, hovorím si a viem že už nie je cesty späť. Niekedy v týchto dňoch na začiatku novembra 2012 sa aj začínajú moje prvé tréningy, moja príprava na Sellu.

Na prípravu mám teda 8 mesiacov, no zima mi moc nepraje, je dlhá a studená. Sneh je v podstate nepretržite od decembra a sneží ešte aj na šibačku v apríli. A keď nesneží, tak mrzne alebo prší.... Veľké množstvo tréningov musím vynechať alebo mením obsah tréningov. Počas zimy v podstate vôbec nejazdím na biku, nedá sa. Chodím však pravidelne plávať, čo ma ale vôbec nebaví, a veľa behám. Keď sa dá tak v lese po snehu a na Železke po ceste, ak nie tak v meste po chodníkoch a mostoch. Veľa bežeckých tréningov absolvujem potme alebo v noci, no nevadí mi to.  Beh mi vyhovuje o moc viac ako plávanie. Len sa mi potvrdzuje, že neznášam športovanie v interiéri J....

Na jar, koncom marca, si kupujem nový bike lebo na starom som ešte na jeseň zlomil rám. Ešteže bola zima taká dlhá a nemusel som to riešiť skôr J. No pri pohľade do kalendára mi až tak do smiechu nie je, Sella Ronda je už o 3 mesiace! Na bicykli mam odjazdených žalostne málo, skoro žiadny objem! Odteraz všetko svoj čas, denný program prispôsobujem tak aby som stíhal všetky tréningy tak ako mám. Moja rodina sa mi maximálne prispôsobuje aby som stíhal zladiť svoje pracovné a tréningové povinnosti. Apríl, máj a jún absolvujem tréningy v takej miere ako by som mal, denne 1 – 2 tréningy a každý mesiac mám maximálne 2 – 4 dni voľno. Únava sa mi nevyhýba, v  máji mi Števo trochu upravuje program, nakoľko nestíham regenerovať.

Koncom apríla absolvujem prvý test, Svätojurský MTB maratón – 75 km trať s prevýšením 1800 metrov. Aj keď tam zajazdím celkom dobrý čas a ani moje umiestnenie nie je zlé, nie som spokojný. Čakal som, že sa mi pôjde lepšie. V druhej polovici trate som mal kŕče a ledva som sa dotackal do cieľa. Števo hovorí že je to spôsobené tým, že nemám v nohách najazdený skoro žiaden objem na biku. A samozrejme že má pravdu. Druhý test idem 25.5. v Bratislave na Devínskej Kobyle, no kvôli preznačeniu trate ideme len asi 60 km trate (povodne mama mať  67 km a prevýšenie okolo 2300 metrov). Tento maratón sa mi ide lepšie ako ten predošlí. Skončím síce na slušnom 6.mieste, no kvôli nízkemu počtu km tento test neplní ani tréningový účel. Ďalší test už nie je. Už je len Sella Ronda Hero J... Asi 3 týždne pred pretekom nám organizátori posielajú email s informáciou, že kvôli tuhej zime a veľkému množstvu snehu bude pravdepodobne trasa preteku upravená. U nás na Slovensku je vtedy dosť teplo, tak si myslime že sa to aj tak ešte roztopí. Týždeň pred pretekom je to však potvrdené, trať je na dvoch miestach zmenená!!! Nepôjde sa prvý výživný kopec po zjazdovke na Dantercepies ale po asfaltke. Nám hobíkom to ale môže len vyhovovať, aspoň ušetríme sily.

Celkovo som v príprave na Sellu absolvoval skoro 200 tréningových jednotiek (okolo 300 hodín). Tréningy ktoré som absolvoval sa dali zvládnuť relatívne v pohode. Nemal som žiadne zásadné problémy s počtom tréningov a obsahom jednotlivých TJ. Ťažšie to bolo s načasovaním a naplánovaním tréningov tak aby som stíhal svoje pracovné povinnosti (vďaka za takú prácu ako mám ja!!!) a rodinného programu. Ehmmmm, teda skôr prispôsobenie rodinného programu tréningom J! Až teraz, s odstupom času si uvedomujem koľko času som strávil tréningom a o koľko spoločného času som obral svoju rodinu, svojich najbližších. Tento čas im už žiaľ nikdy nevrátim, čo ma veľmi mrzí...

Do Val Gardeny ideme 2 skupiny. V stredu 19.6. ráno odchádza 1.skupina – šampónikovia z Bratislavy – v zložení Igor, Adam, Andrej a Ďuri. Igor je jediným z tejto skupiny, ktorý ide na HERO 62 km, ostatní idú trochu pojazdiť po kopcoch mimo závod. Vo štvrtok 20-teho ideme aj my, dzedzinári z Limbachu – Adam, Noro a ja. Všetci traja na 84 km okruh. Vyrážame skoro ráno, cesta trvá asi 9 hodín, a po obede si už priamo na mieste preberáme štartové čísla, čipy na bike, nove HERO dresy a tašky.... Tu v Dolomitoch je nádherne, kto to tu pozná tak presne vie o čom hovorím. Proste slintáme a híkame ako chlapci z dediny. Ideme na penzión, rýchlo sa najeme, vybalíme veci a bicykle a už ho rúbeme po asfaltke so Selvy do Passo Gardena, čo je vlastne zmenená trať nášho sobotného preteku. Cestou hore míňame niekoľko metrov vysoké snehové záveje. Je krásne slnečné počasie a mi očumujeme miestne výhľady. Je to tu mega!!!

My (Adam, Noro a ja) máme v piatok voľno, tak si dávame Sella Rondu na aute... Prejdeme všetky sedlá, fotíme, kecáme, srkáme kávy, obzeráme obchodíky so suvenírmi. Poobede ladíme bicykle a montujeme čísla na zajtrajší pretek. A domáci pán nám oznamuje horúcu novinku!!! Trať sa pôjde v pôvodne plánovanom rozsahu, vrátane úvodného kopca po zjazdovke. Inak na tento kopec sme sa pozerali asi tak 50x denne, keďže sme ho videli vždy keď sme sa pozreli z okna alebo vyšli z dverí nášho apartmánu. Ani neviem či sa mám tešiť, ten kopec totiž vyzerá dosť hrozivo.....Večer pokecáme s chalanmi (Adam, Ďuro a Andrej) ktorí vo štvrtok a dnes (piatok) prešli časť Sella rondy mimo závod. Hovoria nám kde nás čo čaká, kde je aký terén, kde asi budeme tlačiť, a že si máme dať pozor aj pri zjazdoch lebo sú veľmi prudké  a plné veľkých kameňov. Hlavne, aby sme mali dosť síl na posledný zo štyroch veľkých kopcov a že aby sme boli pripravený že asi aj tam budeme tlačiť...hovoria. Posledných 16 km do cieľa je už OK, z nich asi len 4 km do kopca, zbytok sú zjazdy... Trať máme teda naštudovanú dopodrobna, dúfam J.... O 22:30 si dávame ešte druhú, či tretiu večeru aby sme zajtra mali dosť síl šliapať 7 hodín na bikoch.  Ráno štartujeme až o 8:45 takže nemusíme vstávať príliš skoro. Kategória ELITE štartuje o 7:20, no do tej my máme našťastie ďaleko!!! ;-)

Ráno vstávam klasicky posledný ale s dobrým medzičasom. Hneď ako sa zobudím začínam zase jesť, obliekať sa a zase jesť. Tesne pred odchodom z ubikácie ešte narýchlo kontrolujeme techniku, ktorá sa zdá byť v poriadku. Igor, Adam, Noro a ja o 8 ráno vyrážame na štart. Cesta z penziónu na štart nám trvá asi 3 minúty, chvíľu sa ešte motáme a pomaly sa radíme do svojho sektoru na štarte. Všetko je dobre organizované takže je to OK. Igor ide na „krátku“ takže štartuje z posledného sektora hneď za nami. O 8:45 štartujeme...Prvý obávaný kopec na Dantercepies sa mi ide dobre, vďaka veľkej mase ľudí  je tempo pomalé a rovnomerné. Nedá sa moc predbiehať, ale stále si musím hovoriť aby som sa o to ani nesnažil, lebo toto je len začiatok. V úvode som ešte v kontakte s Adamom, chvíľu je predo mnou, potom ho obehnem a už sa na trati nestretneme. Dúfam že sa s ním, Norom a Igorom v zdraví stretneme v cieli....Trať je nádherná, hlavne tie prejazdy horskými sedlami  a lúkami. Na toto som sa tešil úplne najviac. V Karpatoch si takéto veci veru neužijeme. A aj vďaka informáciám od chalanov ma na trati nič neprekvapí, som pripravený na nekonečné výšlapy  a  ťažké zjazdy, som pripravený na hordy ľudí, som pripravený tlačiť bike keď bude treba.....a to bude treba J.  V prvej polovici trate je dosť hustá premávka lebo trať je zväčša spoločná pre dlhú aj krátku trasu. Nakoľko sa štartovalo vo vlnách tak dobiehame pomalších pretekárov z predchádzajúcich štartových blokov. Všetko by to bolo OK, až na to že väčšina ľudí ktorých predbiehame počas celého závodu jazdí hlavne dolekopce, ako by som to povedal slušne, ako posr... To čo niektorí predvádzajú v zjazdoch sú ozaj veci!!! S takými sa ani v našich končinách moc často nestretnete (asi preto že u nás na dlhú trať ide 30 až 50 pretekárov a v podstate si každý ide svoje). Proste títo bikeri sa tam motajú, brzdia keď nemusia, zoskakujú z bicyklov a vzájomne sa zrážajú. Ja nehovorím že každý má letieť ako blázon, to by sme sa asi všetci pozabíjali. Ale veľakrát som sa čudoval , čo to tam tí taliankovia stvárajú. Ono to vyzerá že títo jazdci sú poväčšine žiletkári, čo celý rok jazdia načančaní po asfaltkách a jazdiť po lese im robí značné problémy.  Celé to vyšpičkuje borec, ktorý sa ma snaží predbehnúť na uzučkom singli - vrstevnici medzi Sourasass a Passo Pordoi. Je to tu tak úzke, že v podstate všetci buď tlačia biky alebo idú krokom.  Nikto sa tu neponáhľa, rýchlejšie sa ísť aj tak nedá.... Tento pán jazdec všetkých veľmi hlasno vyzýva aby ho pustili. Nič mu nerozumiem, veď je to Talian, a radšej ho púšťam. Prejdem ešte asi 200 metrov (priemerná rýchlosť v tomto úseku trate je na úrovni pomalej chôdze) a za zákrutou vidím toho istého chlapca ležať na zemi, pekne mu šponuje stehná, má poriadne kŕče!!! Leží tam ako Filini po návrate z Pinerola. Toto už fakt nie je normálne, hovorím si. Do cieľa to má chlapec ešte minimálne 20 KM ak bol z krátkej. Ak z dlhej tak toho má ešte pred sebou požehnane. Ešte si tých kŕčov užije.         

Každopádne to na jazdca počas závodu pôsobí dobre, keď predbieha. A my sme len predbiehali. Počas celej trate sme len predbiehali  desiatky, možno ja stovky pomalších jazdcov. Či už na biku alebo pri tlačení do najstrmších kopcov. A tých kopcov bolo teda požehnane a aj toho tlačenia bolo dosť. Niekedy až moc. Dokonca aj v tom pre mňa asi najťažšom úseku trate okolo 60 km v prekrásnom no nekonečnom údolí pred záverečným prudkým stúpaním do posledného sedla – Passo Duron som si všimol, že neustále predbieham ďalších a ďalších ľudí. V tejto časti už nebolo tak veľa ľudí, no tí čo som ich predbiehal na tom boli ešte o moc horšie ako ja. Asi 2 km vrcholom stúpania začalo fúkať a pršať, no k môjmu úplnému  oživeniu prispeli až krúpy tesne pred Passo Duron. Vedel som že tam je občerstvovačka tak som nič neriešil a vydupal to až hore. Tam krúpy ustali tak som si len vymenil bidony za plné a pokračoval ďalej. Asi po 500 metroch vyšlo opäť slnko a ja sa usmievam a teším ako malé decko. Cítil som sa výborne, prišla eufória a nával sily! Vedel som že to najhoršie mám už za sebou a že ak nespravím žiadnu vážnu chybu tak to bez problémov dám. Čakalo ma už len asi 2 kilometrové stúpanie a 2-3 kratšie kopčeky a zbytok len rýchle zjazdy. Ani som si neuvedomil a prechádzal som okolo nášho penziónu a okolo značky 1 km do cieľa. To už bol len záverečný singel popri ceste ktorou sme denne pendlovali do centra Selvy. Do cieľa prichádzam v dobrom čase 6:32:06. Je neuveriteľné, ako strašne rýchlo mi tých 6,5 hodín ubehlo. Na trati som si čas ani neuvedomoval . Po dojazde sa chvíľu vydýcham a čakám zvyšných chalanov. Dúfam že sú OK, vypijem ionťák a nealko Erdingera čo rozdávajú v cieli. Adam prichádza do cieľa necelých 10 minút po mne, Noro ide trať 7 hodín a 8 minút ale v pohode. Igor sa na krátkej trati poriadne vytrápil, dosť skoro chytil kŕče a väčšinu trate asi bojoval sám so sebou. Ale nevzdal a dobojoval to až do cieľa.

Sella Ronda Hero je nádherný pretek a kedykoľvek by som si ho zopakoval. Všetci traja čo sme išli dlhú sme sa zhodli, že sme  v podstate boli pripravení na ešte ťažší pretek. Sily na preteku nám určite ušetrilo aj niekoľko kilometrov tlačenia. A je pravda, že sme mali šťastie na počasie. Lebo keby pršalo tak by bol dojem z trate a celého preteku úplne iný.

Touto cestou by som sa chcel poďakovať Števovi Čuvalovi za pomoc s tréningovým procesom, jeho úpravami kedykoľvek som potreboval , za jeho cenné rady a povzbudenie pred pretekom. Zároveň ďakujem svojej rodine za podporu, hlavne mojej žene Kate že mi toto vôbec dovolila absolvovať. Rešpekt!!! Kubo J