Stálo ma to dosť, ale stálo to za to - plavecký maratón
Naposledy, keď som písal takýto report, bol som po úspešnom ukončení Ironmana. Odvtedy prešli už takmer 2 roky. Dnes som však rovnako šťastný ako vtedy. Po ukončení IM som hľadal ďalší športový ciel. Nechcel som nič ťažké, keďže som bol po 12 hodinovom preteku, asi 12 ďalších týždňov úplne zničený. Preto som sa rozhodol, že si ako ďalší športový ciel dám plavecký maratón, ktorý som ešte nikdy neskúsil. V duchu som si vravel, že ak dokážem preplávať po ročnej príprave 4km (zhruba v tempe 2min/100m), tak do roka 10km dám aj s rukami za chrbtom. Nevedel som nič, čo to obnáša, vyžaduje. Zato som bol plný entuziazmu, elánu a nadšenia z dokončenia IM. Vravel som si, že keď som dal toto, ostatné už bude hračka. Rešpekt a pokoru potlačil elán a ctižiadostivosť.
Po prvom prečítaní pravidiel plávania na otvorenej vode som už ale tušil, že to bude máličko zložitejšie ako som sa domnieval. Plavecký maratón je plávanie na otvorenej vodnej ploche (more, jazerá, toky) na vzdialenosť 10km a viac. Olympijská vzdialenosť je však „iba 10km“.
Čo ma ešte viac šokovalo bolo, že sa zakazuje plávať v neoprene. Skafander je super vec, drží teplo a nadľahčuje. Ak ho viete správne obliecť, máte z polovice vyhraté (aspoň čo sa neutopenia týka ). Tu je to však brané ako doping, ako keď ide horolezec s kyslíkom na 8 tisícovú horu. A preto jediné čo môžete mať na sebe sú plavky, čapica a okuliare.
Ďalšia zradná vec s ktorou som nerátal (keďže skafander) bola teplota vody. Súťaž prebieha, ak je teplota vody vyššia ako 15 stupňov (na 10km trati). Iba málokto si vie predstaviť, čo to 15 stupňov znamená. Ja už to viem ...je to „sakra“ studená voda, po ktorej je moja pýcha, už iba na jeden veľký úsmev
Teplota vody je napriek tomu vždy dosť subjektívna záležitosť. Pre mňa však aj po roku otužovania a minimálnom množstve tuku na tele je to teplota, v ktorej viem vydržať najdlhšie hodinu plávať.
Plávanie na otvorenej vode má i ďalšie špecifiká, ktoré ho odlišujú od plávania v bazéne. To je síce technickým základom, ale ešte ani zďaleka neznamená úspech v plaveckom maratóne. V bazéne sa súťažne pláva najdlhšia trať 1500m, čo uznáte je energeticky ešte ďaleko od 10km. Na otvorenej vode sa k tomu ešte pridáva úzkosť (už žien väčšinou z rýb alebo z neobmedzeného priestoru), schopnosti navigácie, odhadnutia vzdialenosti, odhadnutia tempa, slnka do očí, ktoré komplikuje orientáciu, pri vetre vlny, ktoré vás nútia dýchať iba na jednu stranu, aby ste nechtiac nevypili hektolitre vody, z ktorej vám často krát pohne peristaltiku na ďalšie tri dni. A i ďalšie technické uspôsobenia záberu, pozerania, kopania ...hlavne v rozbúrenej vode s vlnami. Myslím, že existuje aj pravidlo, že sa počas preteku nemôžete postaviť na pevninu (skackať áno), čo taktiež úplne mení tento typ plávania, keďže počas preteku naozaj nemáte ani chvíľku na odpočinok.
Príprava začala s pomocou ISC a jej trénerov, ktorí mi dosť pomohli už v príprave na IM. Pracoval som na technike záberu, uvoľňovania kopu, nastavenia polohy tela. Postupne som naberal na objemoch a snažil sa čo najviac rozstrečovať stuhnuté ramená. Všetko išlo po masle, až do chvíle, keď to už ramená nevydržali a začali bolieť. Príčiny som našiel v preťažení zo strečingu a objemov, v zlom postavení častí tela (glenohumerálny kĺb) a v nedokonalom prenose rúk nad vodou. Musel som prípravu prerušiť na 6 týždňov a venovať sa odstráneniu príčin. Nešlo to tak ľahko a ale veľa vecí som si uvedomil a napravil. Bolesť prešla, ramená boli v neutrálnejšej polohe, rotátori silnejšie, ale čo som mal naplávané, som stratil. Troška ma to štvalo, keďže mi na prípravu zostalo menej času, ...ale na druhej strane som vedel, že niekedy je dôležitejšie urobiť krok späť na to, aby sme sa mohli dostať ďalej. Na prvý maratón som sa postavil pred rokom. Samozrejme som bol odhodlaný zaplávať 10km. Mal som čo to naplávané, ale vzhľadom na počasie, veľká časť z toho bola v bazéne (nechcel som predsa pred pretekom ochorieť a tak som uprednostnil teplý bazén pred studenou otvorenou vodou ). V súťažný deň bola teplota vody na 18 stupňoch. Bŕŕŕ. A keďže sa pred štartom nikdy nevzdávam, šupol som medzi skupinu ľudí obalených tukom a poď ho za svojim cieľom. Prvá hodina sa išla relatívne v pohode. Vzhľadom na to, že som bol plný energie a nadšenia z preteku, som si chlad nepripúšťal, aj keď som ho cítil. Po hodine a pol som však mal nešpecifikované problémy s koordináciou, záber zrazu nebol záber, na ktorom som celý čas „makal“ a nevedel som s tým nič urobiť. Po 5km som sa rozhodol závod prerušiť, nakoľko som už nevedel ani zovrieť dlaň. Necítil som si prsty a to už vôbec nevravím o nejakom pocite z vody. Na posledných 500m som výrazne spomalil. Môj čas bol 1:54 na 5km. Bolo mi to ľúto, ale vedel som, že ak by som potlačil ešte jedno kolo (2,5km), tak by sa aj tak nič neriešilo a ja by som už výrazne ohrozil svoje zdravie, čo som teda v úmysle nemal.
Pretek som si rozanalyzoval a dospel som k tomu, že okrem „iného“ (veľa iného) musím popracovať aj na otužovaní, aby som predišiel podobnej skúsenosti. Preto sme celú jeseň, zimu, jar chodili s priateľmi otužovať na Zlaté Piesky. To čo nás to stálo a čo nám to dalo som už písal
http://www.partofheart.eu/page/36/clanok/321/otuzovanie-nielen-ako-prevencia-alergie-na-chlad/sk/
Každopádne však teraz s odstupom času musím povedať, že ma to posunulo výrazne ďalej, čo sa týka pocitového vnímania chladu. Aj vďaka tomu som bol tento rok na pretek ďaleko lepšie prichystaný (mentálne i fyzicky).
Príprava prebiehala obdobne ako minulý rok. Snažil som sa tento krát viac pribrať na váhe, ale nejako mi to nedarilo. Mierne mi vplyvom otužovania stúpol viscerálny tuk, ale stúpnutie bolo malé k môjmu cieľu (0,5kg tuku navyše, ...tuk je pre plávanie na otvorenej vode veľmi dôležitý, nakoľko vás izoluje a zároveň nadnáša). Výrazne som si zlepšil maximálnu i tempovú rýchlosť (vplyv tréningov na CSS = critical swim speed). Opäť sa však pridružili aj bolesti ramien, ale už v ďaleko menšom rozsahu (stáli ma len 2 týždne času a nie 6 ako pred rokom). Chýbal mi naplávaný objem na otvorenej vode v poslednom mesiaci pred pretekom. Bola dlhá zima a hoci sme otužovali, plávať objemy sa jednoducho nedalo. Počasie nám však prialo aspoň v posledný týždeň pred maratónom, keďže každý deň bol nad 30 stupňov Celzia. Aj napriek nedostatku plánovaných kilometrov (najdlhšie plávanie malo 7km v bazéne, ...koľko je to otočiek vám radšej nebudem hovoriť ...už aj tak si myslíte, že som blázon), som bol rozhodnutý sa preteku zúčastniť, ak voda bude mať nad 22 stupňov. Bol to pre mňa najdôležitejší ukazovateľ, sledoval som ho v podstate každý deň Voda v Brnenskej priehrade v súťažný deň vystúpila na 23,5 stupňa, čo ma teda veľmi potešilo. Dva dni pred pretekom som si dal ešte s Jurajom ľahkú dvojku na pocit. Piatok som si v mysli prešiel celý pretek ešte raz a úspešne som ho dokončil ...vlastne svoj pretek som zaplával už v piatok podvečer
Na pretek sme išli dvaja z nášho klubu. Okrem mňa si išla vyskúšať svoj prvý plavecký maratón aj Julka Remáková (5km trať). Ako „support“ s nami išiel jej priateľ Juraj. Bola krásna polooblačná sobota. Na poludnie hlásili silnú búrku. Trochu som mal obavy, či stihnem zaplávať 10km do 12 hodiny, keď štart je o 9 30hod. Nerád by som bol, aby ma ťahali z vody na 7-8km kvôli nepriazni počasia.
Na prezentáciu sme došli vopred, takže mali sme na všetko čas, neboli sme v strese. Pozreli sme si trať (veľké kolo malo 2km a malé 1km), zaplatili štartovné, urobili potrebu, prezliekli sa, natreli sa opaľovacími krémami. Juraj (naša podpora) ani netušil do čoho ide, keď sa s nami rozhodol ísť. Všetko začal zisťovať vo chvíli, keď som ho poprosil, či by ma nenatrel opaľovacím krémom ...chvíľku váhal, či to myslím vážne, ale potom som urobil smutné oči a už mastil Pred štartom sme sa ešte posilnili, vypil som asi liter vody vzhľadom na teplé počasie, zjedol jeden banán, väčšinu čerešňového koláču a štrúdle, ktorú pravdepodobne pripravila Julka ako poďakovanie pre Juraja za pomoc (sorry Ďuroooo ). Na pretek som mal prichystaný ionták a dva gély. Ako okuliare som zvolil tieňovane Speeda (kvôli slnku).
Štart bol oneskorený o 15 minút, čo mi na pohode nepridalo. Snažil som sa zostať pozitívne naladený. Snáď nebude búrka a ja budem môcť dokončiť, čo začnem. Voda bola teplá, nie veľmi rýchla vzhľadom na vietor. Ja som vedel, kde som a na čo mám a preto som odštartoval veľmi pomaličky. Ťahal som sa s jednou staršou pani. Tá mi po asi 400 metroch utiekla Neriešil som to. Išiel som si po svoje a to bolo doplávať. Vedel som, že pre mňa mentálne najťažšie budú prvé 4km. A aj boli. V prvých 2 kolách fúkalo, čo pri hrádzi vytváralo nepríjemné vlny. Hlavne v prvom kole som pár krát nechcene doplnil tekutiny pri orientácii, ktorá bola vplyvom vĺn sťažená a ja som hľadal bóje. Pocit chladu som nepociťoval, únavu tiež nie, ramená som začal cítiť na 3km. Bola to taká obyčajná svalová bolesť, vplyvom ktorej som aj skrátil záber (mohol som do toho „búšiť“ a pretláčať to, ale mal som strach, že ak by som to prehnal, že by prišli kŕče). Nemal som naplávaný objem, takže som vedel, že tento moment príde skôr - či neskôr (prišiel skôr ). Na prvej občerstvovačke som dal len ionták (2km zhruba za 42 min), na druhej som dal už aj gél (tempo som si zhruba držal, kolo za 43 min).
Julka štartovala o hodinu neskôr. Na trati sme sa dva krát stretli, čo bolo pre mňa vždy veľké osvieženie (jej úsmev je veľmi energizujúci ). Išlo sa jej skvele. Prvé kolo „draftovala“ a šetrila sily. Druhé sa jej už zdalo, že ide pomaly, tak do toho šupla a išla už celý zbytok trate sama. Stretli sme sa tesne predtým, ako finishovala do cieľa. Zavesil som sa na ňu a ona ma ochotne 300m ma potiahla. Julka doplávala svoj prvý 5km plavecký maratón za 1:54h. Bola šťastná a nadšená.
Mne vtedy zbývalo ešte jedno kolo. Bolesť v ramenách postupne otupila, pocitovo som ju vnímal ako menšiu, ale záber som predĺžiť nedokázal. V posledných 3 km som už ale cítil záver a rozhodol som sa zvýšiť frekvenciu. Pocitovo som sa cítil rýchlejší, reálne však moja rýchlosť stagnovala. Kríza nebola žiadna, tempo som neprepálil, občerstovať som sa snažil poctivo, aj keď po preteku mi Juraj povedal, že som veľmi málo vypil (mal pravdu len z časti, vypil som 0,5 litra iontáku, no k tomu ešte asi 0,5 litra kaprovej vody ). Teplota vody mi dovolila ísť svoje tempo a nemusel som sa nikam hnať.
Posledných 100m som spomalil a vychutnával si to Bol som šťastný, hrdý a opálený podľa plaveckej čapice Čas nebol podstatný. V piatok som síce natrénoval na čas pod 3:30h ...ale aj 3:39h bolo super (navyše mnohí plavci tvrdili, že to bolo dlhšie, čomu zodpovedali aj časy (víťaz mal až 2:10h, kdežto pred rokom v ťažších podmienkach to išli najlepší za 1:52h).
Bol som vďačný. Myslel som na kopec ľudí, ktorí mi pomáhali, ...či už s tréningom, alebo psychickou podporou. Rád by som sa im chcel týmto poďakovať. Bez vás by som teraz asi len diskutoval s rybami ako Dr. Mráček na dne priehrady.
Stálo ma to síce dosť, ale stálo to za to. Bol to super zážitok, ktorý mi dal nové obzory. Opäť som o kúsok ďalej, opäť sa mi podarilo spoznať časť svojej osobnosti a posunúť hranice svojho myslenia. Počas posledných dvoch rokov sme zažili naozaj veľa zábavy. Ďakujeme ti plávanie.
Štefan Čuvala a kolektív P’art of Heart