News

16.07.2011

Dream fulfiled

Takže ďalší pekný report splneného sna. Dnes je to od bývaleho maratónskeho panica Janka Jarábka. Príjemné čítanie Usmiaty

S radosťou Vám opíšem ako som si splnil svoj sen a cieľ v jednom.

Tak ako som tu už viackrát písal, moja príprava smerovanie samotného tréningu k zabehnutiu maratónu prešla viacerými úskaliami, od drobných bežných problémov až po celkom zásadný zdravotný, ktorý toto všetko ovplyvnil asi najviac.

Z ohliadaním do minulosti sa ale tu zaoberať nechcem, iba som chcel vytvoriť akúsi paralelu s predchádzajúcimi udalosťami.

Všetko sa skončilo a vlastne začalo práve dňa 18.6.2011, kedy prišiel mnou očakávaný a priznám sa i trošku obávaný  deň D – Záhorácky maratón , na ktorý som sa vlastne celé to obdobie zameriaval.

Opisovať ako prebiehala príprava v poslednom mesiaci, v posledných dňoch a v posledných hodinách  by bolo na samostatnú kapitolu, takže iba v skratke napíšem, že sa všetko podriadilo práve tomuto dňu, všetko klaplo na 100% od kvalitnej regenerácie, dostatku voľných regeneračných behov až po kvalitné zavodňovanie a samozrejme stravu. No nie všetko úplne na 100 % pretože večer pred pretekom sa  v žalúdku nepomerilo s pol litrom piva a tesne pred 22 hodinou som jeho obsah radšej vyprázdnil, pretože som sa potreboval poriadny vyspať a nechcelo sa mi prebdieť do polnoci s bolesťami a riešiť obsah žalúdka rovnako ale o *2 hodiny neskôr. No čo už stáva sa.

Ráno pred pretekom šlo všetko ako po masle, zavodnenie, kvalitné raňajky, zavodňovanie, kvalitný sacharidový obed 3 a pol hodiny pred štartom a do štartu už iba čistá voda.

Krátke rozbehanie na prekysličenie organizmu pred štartom, kontrola hodiniek, zbežné premietnutie celej stratégie a bolo odštartované.

Moravec v Senici tento rok nemal žiadnu konkurenciu a badateľne navyšoval náskok od prvých metrov.

Ja som sa držal svojho tempa aj vďaka sporttesteru, ktorý som priebežne sledoval, nechcel som dovoliť, aby som sa utrhol, čakalo ma predsa 42 km!! Na 3 km sa ku mne pripojil maratónsky veterán Jožko Zeleník z Partizánskeho,  dali sme sa do reči, vymenili informácie a bok po boku bežali hodný kus spoločne.

Po prvej občerstvovačke to bolo všetko v pohodke, 5,10, 15 i 20 km sme bežali takmer v zhodnom tempe čo mi mimoriadne vyhovovalo, vzhľadom k tomu, že i v príprave som sa dosť držal daných časov, ktoré mi potom umožňovali bežať dlhšie s menšími starosťami.

Na polovičke sme rameno pri ramene točili do druhej polovice závodu a až tu začína samotný závod.

Do 25 km ešte všetko klapalo, občerstvovačky sme stíhali, Jožko pil v behu, ja som chvíľku kráčal a následne jeho mierny náskok zrýchleným tempom dobiehal, vlastne na každej .

Na 27 km sa prejavili rozdiely v našich výkonoch a ja som pod tlakom vlastných pocitov bol prinútený sa Jožka pustiť i keď ma volal za sebou, nedokázal som pre prichádzajúcu krízu sa ho držať.

Do 30 km to  bol boj so samým sebou, po občerstvovačke na 33 km už kríza pominula fyzická, ale nastúpili potiaže s kŕčmi, najprv pravý a o chvíľku i pravý hamstring ma donútil k rýchlej chôdzi a pomaličky kŕče odzneli , čo mi opätovne dovolilo sa rozbehnúť, síce pomaly, nakoľko pri postupnom zrýchľovaní sa celý proces kompletne zopakoval v rovnakom poradí – pravý a potom pravý hamstring.

NA 37 km posledná občerstvovačka, opäť dve kolieska banánu, a 2 poháriky iontu a opäť beh k cieľu.

Počas problémov s kŕčmi ma predbehol jeden pretekár, ktorého som  až do cieľa mal chuť dobehnúť, no okolnosti chceli inak, avšak cca 2 a pol km opred cieľom som predbehol pretekára, ktorý na polovičke obracal o 8 min skôr ako ja s Jožkom, čo sa mi javí z môjho pohľadu ako úspech, pretože do cieľa som mu na 2 km „naložil J“ ešte 2 minúty.

Pocitovo po tých 35 km nohy bežali už akosi sami, cítil som bolesti, ale neobmedzovali ma natoľko, aby som musel zastaviť.

Tesne pred cieľom sa prejavili emócie a tisli sa mi slzy do očí ale únava bola silnejšia hneď za cieľom som ešte bojoval s kŕčmi v lýtkach. Vyčerpaný som bol poriadne, vyzul som sa a bosými nohami si vychutnával  chladný popršaný safalt v priestore cieľa. Prijal som zopár prvotných gratulácií, postupne vypil 0,5 l iontu a 0,5 l sladenej minerálky, zjedol niekoľko kúskov krájaného citrónu a pomaranča a asi 10 BE- Be sušienok, aby som aspoň sčasti doplnil cukry do tela.

Počasie nám toho roku prialo bolo príjemných asi 23 stupňov, na druhej polovičke sa pustilo i do mierneho dažďa, ktorý po 30 ubehnutých kilometroch bol ako balzam na dušu.

S celkovým výsledkom som na svoju prvotinu spokojný, i keď sme plánovali v kútiku duše čas o pár minutiek lepší, ale vzhľadom na problémy, ktoré mi  druhú polovicu preteku  komplikovali splnenie i tohto druhého limitu, môžem vyjadriť iba spokojnosť a otvorene objasniť slová na začiatku tohto článku:“ Všetko sa skončilo a vlastne začalo“.

Skončil môj prvý splnený pokus a cieľ, prešiel som krstom ohňom a začína sa všetko opäť a odznova.

Môžem povedať, že toto nebol môj jediný maratón, už dnes viem, že čoskoro pobežím ďalší.

Síce ešte neviem kde a kedy, netuším ešte ani aká bude pohnútka k tomu konkrétnemu preteku, ale určite bude nadmieru motivácie. Pre mňa je obrovskou motiváciou fakt, že sa moja výkonnosť od prvotiny pohla obrovským skokom a hýbe sa s každým absolvovaným tréningom.

Verím, že sa na nejakom spoločnom preteku uvidíme.